ANJEL PÁNA ZVESTOVAL PANNE MÁRII

            My si udalosť Zvestovania predstavujeme príliš gýčovite, sentimentálne, nereálne – zrejme aj vďaka starým obrázkom Zvestovania. Na nich kľačí Mária na kľakátku s ľaliou v ruke – a anjelsky krásny Boží posol s labutími krídlami práve pristáva v hornom rohu obrazu, obklopený nebeskou žiarou.
            Ibaže v skutočnosti bola zrejme táto udalosť veľmi prostá, bez príťažlivých efektov. Jej podobu sme zažili aj my vo svojich životoch, a istotne nie iba raz. Koľkokrát sme aj my „započuli“ Boží hlas, Božiu výzvu, zrazu sme jasne cítili – áno, teraz by som mal ísť, áno, teraz by som mal toto urobiť. Toto by mohlo zmeniť môj život k lepšiemu, toto je pre mňa očakávaná šanca.
            Ibaže my zväčša mávneme rukou so slovami: „To nejde, ja na to nemám...“ Alebo si povieme. „Áno, urobím to, ale až zajtra, dnes nie, neskôr...“ A nijaké neskôr nenastane.
            Inak sa k Božej výzve postavila Mária. Nerobila „drahoty“, nemala kopu rečí, nenechala sa prehovárať. Rozhodne a vecne povedala svoje „fiat“, „nech sa stane Božia vôľa“.
            Pritom určite mala strach. O tom hovorí aj evanjelium. Nieto divu, veď to bolo mladé dievča. Ale neutiekla, nevyhovárala sa. Uverila Bohu.
            V tom je jej veľkosť a v tomto nám môže byť vzorom. Vzorom viery a dôvery v Boha.

(spracované z myšlienok Ladislava Simajchla)